Rekonštrukčné operácie defektov hlavy a krku patria v chirurgii medzi jedny z najzložitejších. V  oblasti hlavy a krku sú totiž umiestnené orgány a štruktúry, ktoré zabezpečujú dýchanie, príjem potravy, tvorbu reči a zmyslové vnímanie. Zároveň, každá ľudská tvár je unikátna a hrá kľúčovú rolu pri sociálnej interakcii a vnímaní samého seba pri pohľade do zrkadla. Rôzne úrazy, patologické procesy aj rozsiahle operácie môžu vážnym spôsobom narušiť tieto funkcie a výrazne ovplyvniť kvalitu života pacientov. Možnosti rekonštrukcie defektov všeobecne v jednoduchosti opisuje rekonštrukčný rebrík, ktorý zahŕňa metódy ako ponechanie rany na sekundárne hojenie, primárny uzáver rany, krytie defektu kožnými transplantátmi alebo krytie pomocou lalokov (lokálne, regionálne, voľné). Práve rekonštrukcie pomocou voľných mikrovaskulárnych lalokov predstavujú v dnešnej dobe zlatý štandard rekonštrukcie rozsiahlych defektov v oblasti hlavy a krku, a to s mierou úspešnosti vyše 95%. Nie vždy je však možné dosiahnuť optimálny výsledok funkčnej a estetickej rekonštrukcie pri prvotnom chirurgickom zákroku. Sekundárne úpravy sú častokrát rozhodujúce pre konečný výsledok a mali by byť súčasťou plánovania celej rekonštrukčnej sekvencie. Limity primárnej chirurgickej rekonštrukcie dnes úspešne dopĺňajú tvárové epitézy a dentálne implantáty s protetickou nadstavbou, ktoré pacientom uľahčujú sociálnu interakciu a zlepšujú kvalitu života.